Spomienky?

Autor: Bea Gajdošová | 12.7.2012 o 17:57 | (upravené 12.7.2012 o 20:54) Karma článku: 6,48 | Prečítané:  504x

Sú naozaj zážitky minulosti,  ktoré sa premietajú do nášho vedomia a tam sa z nich stávajú zhmotnené myšlienky, ktoré nám evokujú ako sme sa vtedy cítili? Naozaj sa spomienky nedajú vymazať? A naozaj je pravdou fakt, že ľudia si pamätajú oveľa viac pozitívnych spomienok, ako negatívnych? ...

 

Súdim, že na každú z týchto otázok by sme mohli použiť odpoveď : áno, aj... A myslím, že každý sám za seba, vo svojich vlastných myšlienkach, vo svojej vlastnej hlave vie, kde sa skrýva pravda.

Keby sa vás niekto spýtal , aká je vaša najkrajšia spomienka, vedeli by ste hneď pohotovo a s istotou odpovedať aká to je? Niektorí z vás možno áno, no ja s istotou nie. V živote som mala toľko krásnych momentov, od pocikania sa v škôlke, cez plač kvôli tomu že moja barbie nemá také dokonalé šaty, aké som chcela ( aj tak som jej nakoniec ušila nové, zo sto ročnej flaušovej košele môjho oca, pre mňa dokonalé ) cez prvú pusu s chlapcom ako sedemročná (ktorá sa skončila svadobným obradom a po týždni manželstva rozchodom,  ach nie), prvé priateľstvá- a k ním patriace riadne za vlasy pritiahnuté nápady , pubertálne stavy a výbuchy (nielen) smiechov, prvú skutočnú lásku, a potom trojmesačné hrošie slzy do vankúša( áno, aj sopeľ mi tam kopu krát zaschol), nikdy nekončiace večery (plné alkoholu, rock n rollu, črepín,  tanca - teda pohybov ktoré mali pripomínať tanec,  hlasnej hudby,  vulgarizmov- veď sme k**** mladí!),  až k mnohým iným dokonalým momentom, že ako náhle sa začnem zamýšľať, analyzovať, porovnávať , ktorý z nich bol najkrajší, väčšinou sa z mojej pamäte stáva neriadená devina a z mojich emócií nábojnica. Jednoducho sa moje myšlienky  dosť často nedokážu dohodnúť , zosynchronizovať sa do jednej spoločnej pózy a vyčarovať z nej spomienku, spomienku ktorú by potom moje vedomie mohlo označiť za najinteresantnejšiu.  Možno to je v tom, že som ešte nezažila niečo tak silné, pre mňa špeciálne, čo by prehodnotilo všetky moje životné priority a zmenilo ma. A  možno to je tak, že najkrajšia spomienka,  ( z krátkodobého a subjektívneho hľadiska) je vždy tá posledná pekná .  Bude to tak, ako to je.

Mnohokrát si človek vybavuje iných ľudí, priateľov, rodinu, miesta, smiech a radosť, bozky v spomienkach len preto, aby sa udržal nad vodou a aby jeho život mal zmysel. Mnoho ľuďom ostanú len spomienky , po všetkých tých krásnych a neopakovateľných zážitkoch s ľuďmi, ktorí už nie sú súčasťami ich životov. Úprimne, čo by sme boli bez spomienok? Len vyprahnuté telesné schránky?

Rada by som tu napísala ešte zopár zaujímavých a pútavých príkladov,  prvkov  z mojej minulosti, ale práve tu a teraz ,dnes,  v tomto paralelnom svete a v tomto momente som vďačná za veci, ktoré sa tiež onedlho stanú mojimi spomienkami a preto ďakujem : že konečne po úspešnej operácii nemám nos ako bubon od práčky, že sa dokážem vysmrkať a chytiť si ho bez toho aby som vyplakala kýbel sĺz, ďakujem za mojich priateľov, ktorí pri mne stoja aj keď trošku zaostávam v normálnosti a je ťažké mi vysvetliť že áno bea, to bude v poriadku , len si to neškráb J, ďakujem za to, že som mohla prežiť prvý úžasný vysokoškolský rok so všetkým čo k tomu patrí (nie, pečeň mi pri stojke nevybíja zuby) ďakujem za to že som mohla ľúbiť,  a samozrejme najviac som vďačná mojej rodine , bez vás by nič nebolo také, ako je.

 

Aké šťastie, že nám ostáva aspoň spomienka: jediný raj, z ktorého nás nemôžu vyhnať. Jean PAUL

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

K útoku sa prihlásila teroristická organizácia Islamský štát.

SVET

Zomierali najmä mladí a deti. Manchester sa zomkol

Na koncerte Ariany Grandovej bolo až 21-tisíc ľudí.

PRIMÁR

Urológ: Užitie tabletky nerobí erekciu

O sexuálnom živote muža po päťdesiatke hovorí JOZEF DÚBRAVICKÝ.


Už ste čítali?