Možno teraz budem na omyle, ak poviem že každý z nás mal aspoň raz takýto pocit. A možno ani nie...háčik je v tom, že žiadneho človeka na svete, sa nedá pochopiť , alebo odhadnúť na sto percent a dokonale.
Keď je tento pocit v kurze, je všade okolo nás , ale len veľmi málo ľudí ho zbadá na tvárach. Je v každom úsmeve, ale málokto si ho všimne a ešte menej ľudí o ňom hovorí. Je ako najlepší priateľ, ale s opačným významom. Ako keby ste chceli vyskočiť z vlastnej kože, ale nejde to..ako keby ste chceli skočiť bungee, ale bez lana. Neviem kedy prichádza čas, keď tento pocit začne pôsobiť. Možno je to ranami z minulosti, možno prítomnosťou, kto vie. A možno je to tak, že si my ľudia sami privolávame takéto pocity, lebo sa nevieme sústrediť na niečo iné, dôležitejšie, plnohodnotnejšie? Lebo sme nespokojní so svojimi životmi, alebo až príliš spokojní?
Ale prezradím vám , najväčší bojkot proti tomuto zákernému pocitu, je čas a odhodlanie. Čas, ktorý vždy zocelí jazvy a prinesie do života nový smiech. Dokáže vám, že aj keď si myslíte, že zažívate len malé radosti, po určitých týždňoch či mesiacoch zistíte , že to boli tie najkrajšie a najväčšie momenty. Tie veci, ktoré sa vám teraz zdajú ako koniec sveta (všetci sa tešíme na 12.12.2012) , sú po čase už len spomienky, ktoré poväčšine vyčaria úsmevy na našich tvárach. Všetky slzy, trápenia, žiaľ, prostredníctvom kúzla času blednú, a robia z človeka osobnosť. Silnú osobnosť. A odhodlanie? Pokiaľ človek chce, dokáže všetko. Hovorí sa že kto chce, hľadá spôsoby, a kto nechce hľadá dôvody.
Tak poďme robiť veci, ktoré nás robia šťastnými. Rozhodujme sa vo svojom záujme, a nežime na úkor druhých. Porušme všetky pravidlá, ak nás to baví a prináša to do nášho života zábavu. Vykričme do sveta všetky naše trápenia a zážitky pri ktorých od smiechu nedokážeme ani dýchať. Ukážme všetkým, kto skutočne sme J
