Spomienky?

Autor: Bea Gajdošová | 12.7.2012 o 17:57 | (upravené 12.7.2012 o 20:54) Karma článku: 6,48 | Prečítané:  491x

Sú naozaj zážitky minulosti,  ktoré sa premietajú do nášho vedomia a tam sa z nich stávajú zhmotnené myšlienky, ktoré nám evokujú ako sme sa vtedy cítili? Naozaj sa spomienky nedajú vymazať? A naozaj je pravdou fakt, že ľudia si pamätajú oveľa viac pozitívnych spomienok, ako negatívnych? ...

 

Súdim, že na každú z týchto otázok by sme mohli použiť odpoveď : áno, aj... A myslím, že každý sám za seba, vo svojich vlastných myšlienkach, vo svojej vlastnej hlave vie, kde sa skrýva pravda.

Keby sa vás niekto spýtal , aká je vaša najkrajšia spomienka, vedeli by ste hneď pohotovo a s istotou odpovedať aká to je? Niektorí z vás možno áno, no ja s istotou nie. V živote som mala toľko krásnych momentov, od pocikania sa v škôlke, cez plač kvôli tomu že moja barbie nemá také dokonalé šaty, aké som chcela ( aj tak som jej nakoniec ušila nové, zo sto ročnej flaušovej košele môjho oca, pre mňa dokonalé ) cez prvú pusu s chlapcom ako sedemročná (ktorá sa skončila svadobným obradom a po týždni manželstva rozchodom,  ach nie), prvé priateľstvá- a k ním patriace riadne za vlasy pritiahnuté nápady , pubertálne stavy a výbuchy (nielen) smiechov, prvú skutočnú lásku, a potom trojmesačné hrošie slzy do vankúša( áno, aj sopeľ mi tam kopu krát zaschol), nikdy nekončiace večery (plné alkoholu, rock n rollu, črepín,  tanca - teda pohybov ktoré mali pripomínať tanec,  hlasnej hudby,  vulgarizmov- veď sme k**** mladí!),  až k mnohým iným dokonalým momentom, že ako náhle sa začnem zamýšľať, analyzovať, porovnávať , ktorý z nich bol najkrajší, väčšinou sa z mojej pamäte stáva neriadená devina a z mojich emócií nábojnica. Jednoducho sa moje myšlienky  dosť často nedokážu dohodnúť , zosynchronizovať sa do jednej spoločnej pózy a vyčarovať z nej spomienku, spomienku ktorú by potom moje vedomie mohlo označiť za najinteresantnejšiu.  Možno to je v tom, že som ešte nezažila niečo tak silné, pre mňa špeciálne, čo by prehodnotilo všetky moje životné priority a zmenilo ma. A  možno to je tak, že najkrajšia spomienka,  ( z krátkodobého a subjektívneho hľadiska) je vždy tá posledná pekná .  Bude to tak, ako to je.

Mnohokrát si človek vybavuje iných ľudí, priateľov, rodinu, miesta, smiech a radosť, bozky v spomienkach len preto, aby sa udržal nad vodou a aby jeho život mal zmysel. Mnoho ľuďom ostanú len spomienky , po všetkých tých krásnych a neopakovateľných zážitkoch s ľuďmi, ktorí už nie sú súčasťami ich životov. Úprimne, čo by sme boli bez spomienok? Len vyprahnuté telesné schránky?

Rada by som tu napísala ešte zopár zaujímavých a pútavých príkladov,  prvkov  z mojej minulosti, ale práve tu a teraz ,dnes,  v tomto paralelnom svete a v tomto momente som vďačná za veci, ktoré sa tiež onedlho stanú mojimi spomienkami a preto ďakujem : že konečne po úspešnej operácii nemám nos ako bubon od práčky, že sa dokážem vysmrkať a chytiť si ho bez toho aby som vyplakala kýbel sĺz, ďakujem za mojich priateľov, ktorí pri mne stoja aj keď trošku zaostávam v normálnosti a je ťažké mi vysvetliť že áno bea, to bude v poriadku , len si to neškráb J, ďakujem za to, že som mohla prežiť prvý úžasný vysokoškolský rok so všetkým čo k tomu patrí (nie, pečeň mi pri stojke nevybíja zuby) ďakujem za to že som mohla ľúbiť,  a samozrejme najviac som vďačná mojej rodine , bez vás by nič nebolo také, ako je.

 

Aké šťastie, že nám ostáva aspoň spomienka: jediný raj, z ktorého nás nemôžu vyhnať. Jean PAUL

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?